Čo je to tolerancia?

Obrázok

Keď povieme, že niekto je tolerantný, čo tým myslíme? A naopak, čo myslíme tým, že niekto iný je netolerantný? Verím, že skoro všetci chceme byť nejakým spôsobom tolerantní ľudia. Ale čo to presne znamená? Slovo “tolerovať” môže totiž znamenať niekoľko vecí. Preto môžeme v diskusii o tom, či je niekto tolerantný alebo naopak nie je, veľmi ľahko naraziť na nepochopenie a konflikt.

Aby sme sa v tom vyznali, poďme si rozlíšiť tri typy tolerancie:

• tolerancia k osobám
• tolerancia k správaniu 
• a tolerancia k myšlienkam

Prvý typ, tolerancia k osobám, sa nazýva aj "občianska tolerancia". Alebo v dnešnom jazyku môžeme použiť slovo "rešpekt". V tomto zmysle sa k iným ľuďom správate dobre - s rešpektom - aj keď s nimi nesúhlasíte. Rešpekt, úcta a tolerancia sa tu priznáva osobe. 
A pozor. V pôvodnom zmysle slova, tolerovať istú osobu môžete len vtedy, keď s ňou máte nejaký spor alebo konflikt. Pokiaľ s daným človekom nemáte žiadny problém, tak nemáte čo u neho/nej tolerovať. Proste si nijako vzájomne neprekážate.  

Druhým typom je tolerancia nejakého správania. Tento typ sa líši od prvého typu. Každá krajina na Zemi má nejaké pravidlá o tom, aké správanie je tolerované a aké už nie je. Nakupovanie, šoférovanie a skok z lietadla s padákom sú príklady správaní, ktoré sú tolerované (aspoň v mojej krajine). 
Na druhej strane, krádež v obchode, jazda pod vplyvom alkoholu alebo vyhodenie niekoho z lietadla bez padáku sú správania, ktoré nie sú tolerované. Ak nejaké z týchto netolerovaných správanií vykonáte, budete potrestaný/á. 

Tretím typom je tolerancia myšlienok. Z prvého typu tolerancie (tolerovania ľudí) vyplýva, že názorom všetkých ľudí by sa malo dostať zdvorilého vypočutia. To však neznamená, že názory všetkých ľudí majú rovnakú hodnotu, úžitok alebo mieru pravdivosti. Niektoré názory a myšlienky sú určite múdrejšie a obstoja lepšie ako slabé, bláznivé a nezmyselné názory a myšlienky. 
Podobne ako u tolerancii osôb, tolerovať určitú myšlienku neznamená súhlasiť s ňou. Je to presne naopak: Musíte s danou myšlienkou najprv nesúhlasiť. Až potom sa môžete rozhodovať: "Budem túto myšlienku tolerovať, alebo nie?". Na druhej strane, keď s nejakou myšlienkou súhlasíte, nie je čo tolerovať. Jednoducho s ňou súhlasíte.

Hranice tolerancie myšlienok

Preskúmajme ešte trochu viac ten tretí typ: toleranciu myšlienok a názorov. Aké má táto tolerancia hranice? Ktoré názory by sme mali tolerovať a nechať im priestor? A aké myšlienky a názory sú už za nejakou pomyselnou hranicou? Všetci máme isté osobné hranice tolerancie názorov s ktorými nesúhlasíme. O tom ale teraz nehovorím. Mám na mysli akýsi štandard. Alebo nastavenie celej spoločnosti ako celku. Proste hľadám odpoveď na otázku: kde by mali byť nejaké objektívne spoločenské hranice v tomto? Na základe čoho určíme ktoré názory a myšlienky necháme v celej spoločnosti zaznieť a ktoré už nie?

Túto dilemu nám pomôže osvetliť filozof Karl Popper a jeho popis paradoxu tolerancie:

Neobmedzená tolerancia musí viesť k zániku tolerancie. Ak rozšírime neobmedzenú toleranciu aj na tých, ktorí sú netolerantní, ak nie sme pripravení brániť tolerantnú spoločnosť pred náporom netolerantných, potom budú tolerantní zničení a tolerancia s nimi.

Touto formuláciou nenaznačujem to, že by sme mali vždy potláčať vyslovovanie netolerantných filozofií; pokiaľ im môžeme čeliť racionálnymi argumentmi a držať ich na uzde verejnou mienkou, bolo by potláčanie určite veľmi nerozumné. Mali by sme si však nárokovať právo potlačiť ich v prípade potreby aj silou; ľahko sa totiž môže ukázať, že nie sú pripravení stretnúť sa s nami na úrovni racionálnych argumentov, ale začnú tým, že odsúdia všetky argumenty; môžu svojim stúpencom zakázať počúvať racionálne argumenty, pretože sú klamlivé, a učia ich odpovedať na argumenty pomocou pästí alebo pištole. 

V mene tolerancie by sme si preto mali nárokovať právo netolerovať netolerantných. Mali by sme požadovať, aby sa každé hnutie hlásajúce netoleranciu dostalo mimo zákona, a mali by sme považovať podnecovanie k netolerancii a prenasledovaniu za trestné rovnako, ako by sme mali považovať za trestné podnecovanie k vraždám, únosom alebo obnoveniu obchodu s otrokmi.

To znamená, že existuje určitá hranica. A názory za touto hranicou by sme ako celá spoločnosť nemali tolerovať. Nastavenie tejto hranice nemusí byť vždy jednoduché a jasné. A aj sám Karl Popper nabáda k opatrnosti a odmieta to, “že by sme mali vždy potláčať vyslovovanie netolerantných filozofií”. 

Ak sa ale jedná o nejaký názor/myšlienku s istými nebezpečnými vlastnosťami, tak tam potrebujeme spozornieť a zvažovať, či sa tu neprekračuje táto hranica. Za nebezpečné vlastnosti Karl považuje:

• keď niekto nie je ochotný alebo schopný myšlienky, ktoré šíri, obhájiť pomocou racionálnych argumentov
• keď niekto plošne odsuzduje všetky proti-argumenty (bez jasného vysvetlenia)
• keď niekto zakazuje svojim stúpencom počúvať akékoľvek racionálne argumenty
• keď niekto učí a povzbudzuje svojich stúpencov namiesto argumentov používať päste a/alebo zbrane

Záverom bude užitočné ešte poznamenať, že krajiny a kultúry často majú hranice tolerantnosti myšlienok nastavené rôzne. A tiež sa táto hranica vyvíja a posúva v čase. To sú ale témy, ktoré otvárajú veľa ďalších možností. A tak ich teraz pre jednoduchosť a prehľadnosť nebudeme rozvíjať. Verím že sa ich dotkneme niekedy inokedy.

Zhrnutím a veľmi dobrým vodítkom celého nášho premýšľania o tolerancii môže byť jedno vyjasnenie a jedno pravidlo.

Vyjasnenie: Tolerovať nejakého človeka môžem len vtedy, keď mám s ním nejaký problém, nesúhlas alebo konflikt. Keď s ním/ňou nie som v žiadnom takom spore, tak nemá zmysel hovoriť o tolerancii tohto človeka. 
Podobné je to u myšlienok. Keď s nejakou myšlienkou súhlasím, tak nemám čo tolerovať. Proste s ňou súhlasím. Keď ale s nejakou myšlienkou nesúhlasím, tak až potom vyvstáva otázka či je správne alebo nesprávne nechať túto myšlienku zaznieť - či je správne alebo nesprávne ju tolerovať.

Pravidlo: Tolerujte (rešpektujte) osoby za každých okolností tým, že im budete preukazovať úctu a zdvorilosť. Tolerujte (povoľte) správanie, ktoré je morálne a v súlade so spoločným dobrom. Tolerujte myšlienky s ktorými nesúhlasíte - pokiaľ nesmerujú k zániku samotnej tolerancie. Ale príjímajte len tie myšlienky a názory, ktoré sú opodstatnené, čo najviac preverené a solídne.

Inšpirácia a zdroje:

• Beckwith, Francis, and Gregory Koukl. Relativism: feet firmly planted in mid-air. Grand Rapids, Mich: Baker Books, 1998 (link)
• Paradox of tolerance, Wikipedia, Wikimedia Foundation, 19. 5. 2021 (link)
• The Paradox of Tolerance, STR Podcast (link)